Teória superstrún

Teória superstrún je jednou z teórií všetkého. Teória superstrún predpokladá, že základnými stavebnými kameňmi hmoty nie sú bezrozmerné častice, ale jednorozmerné struny, ktoré vibrujú rôznymi spôsobmi, zodpovedajúcimi rôznym druhom častíc. Všetky interakcie sa redukujú na spájanie a rozpájanie strún. Teória superstrún zjednocuje všeobecnú teóriu relativity a kvantovú mechaniku, ktoré sú inak nezlúčiteľné. Podľa M-teórie superstrún má vesmír namiesto štyroch rozmerov jedenásť rozmerov, z toho jeden časový a 10 priestorových. Dodatočné rozmery sú však zvinuté do malej veľkosti, preto unikajú priamemu pozorovaniu.

V súčasnosti existuje päť konzistentných, ale vzájomne sa odlišujúcich teórií superstrún. Tieto teórie sú však pevne zviazané dualitami, objavenými v druhej superstrunovej revolúcii v roku 1995. Pomocou týchto dualít zjednocuje tieto teórie tzv. M-teória. Táto teória môže existovať v 11 rozmeroch priestoročasu. Mnoho vlastností M-teórie ešte nie je vysvetlených. V súčasnosti je teória strún a superstrún najrozvinutejším pokusom svetových fyzikov vysvetliť pojmy ako sú hmota, priestor a čas. Struny a superstruny sú podľa tejto teória tým, čo je základom reality týchto troch pojmov. Povedané kvantitatívnou logikou, struna je základnou jednotkou, ktorá umožňuje to, že priestor existuje. Je to vibrujúca forma energie, pričom existujú struny uzavreté a struny otvorené, s oboma koncami ukotvenými v "našom" časopriestore. Práve existencia uzavretých strún je podľa niektorých fyzikov príčinou toho, že gravitácia je tak slabá sila v porovnaní napríklad s elektromagmetickou silou, je totiž slabšia rádovo 10-36 krát. Uzavreté struny, z ktorých sú niektoré (čo je dané ich vibrovaním) nositeľmi gravitácie majú schopnosť uniknúť z nášho rozmeru do iného a tým sa dramaticky znižuje gravitačný efekt v našej realite.