VÝZNAMNÉ MESTÁ 12.diel: Tiraspoľ /Podnesterská republika/

Mesto Tiraspoľ /Тирасполь/ má dnes 150 700 obyvateľov, a toto video o meste Tiraspoľ ukazuje zaujímavú prehliadku tohto "stopäťdesiattisícového" mesta Tiraspoľu skrze pútavú pouličnú jazdu osobným automobilom jazdiaceho všade možne krížom - krážom po uliciach hlavného mesta Podnesterskej republiky Tiraspoľ a jeho blízkeho okolia. Z historického hľadiska teritórium dnešnej Podnesterskej republiky bolo už v šiestom storočí obývané najmä obyvateľstvom slovanského etnického pôvodu. Dochovalé dobové historické kroniky dokazujú, že minimálne už v siedmom až deviatom storočí na území dnešného Podnesterska žili slovanské kmene – Uliči a Tiberiáni. V X. storočí bolo toto územie súčasťou Kyjevskej Rusi a Haličsko-volynského kniežatstva a od 60. rokov 13. storočia bolo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. Južné Podnestersko sa v roku 1242 stalo súčasťou Zlatej hordy, od konca 15. storočia bolo súčasťou Krymského chanátu. V roku 1569 sa severné Podnestersko zas stalo súčasťou Poľského kráľovstva. Po rusko-tureckej vojne v rokoch 1787-1791 bol uzavretý Jásky mier, podľa ktorého Osmanská ríša postúpila Rusku územie medzi Južným Bugom a Dnestrom - tzv. Očakovskú oblasť. Dnester sa stal hraničnou riekou, preto za účelom posilnenia nových hraníc ríše začala v roku 1792 výstavba radu pevností pozdĺž ľavého brehu Dnestra (na pravom brehu boli mocné pevnosti Bendery a Akkerman patriace Turkom), ktorým sa hovorilo Dnester alebo tretia línia pevnosti. Na základe Jasovskej mierovej zmluvy z roku 1792 sa južné Podnestersko opäť stalo súčasťou Ruského impéria, práve tak ako aj v roku 1793 severné Podnestersko počas druhého delenia Poľsko-litovskej únie medzi Prusko, Rakúsko a Rusko taktiež opäť pripadlo Ruskému impériu. Samotné mesto Tiraspoľ založil v roku 1792 ruský generál Alexander Vasiljevič Suvorov ako pevnosť "Средняя" /Sredňaja - Stredná pevnosť/. V roku 1792 bola na osobitný pokyn ruského generála Alexandra Vasiljeviča Suvorova v rámci organizácie Dnestrovskej línie na ľavom brehu Dnestra, oproti sútoku rieky Botny a blízko vtedajšej tureckej pevnosti Bendery, bola založená táto ruská pevnosť Stred - Средняя. Stavba bola vykonávaná pod vedením de Ribasa a inžiniera-plukovníka de Vollana, ktorý bol pod jeho velením. V januári 1792 totiž nariadila ruská cárovná Katarína II jekaterinoslavskému guvernérovi Vasilijevu Vasiljevičovi Kachovskému, aby pripojil nové krajiny k jekaterinoslavskému miestodržiteľstvu, preskúmal ich a predložil plán usporiadania miest a ich rozdelenie na kraje. V septembri toho istého roku 1792 predložil guvernér Vasilij Vasiljevič Kachovskij rad návrhov, medzi ktorými aj navrhol „vystavať štvrté krajské mesto na „Strednej pevnosti“, proti ústiu rieky Bonta“. Tak bolo mesto Tiraspoľ založené na vztýčenej hlinenej pevnosti Stred - Средняя. V súvislosti s výstavbou mesta sa obyvatelia dediny Sukleja presunuli tri míle po Dnestre. Do roku 1795 žilo v poddanskej osade viac ako 2,5 tisíc ľudí a neskôr v roku 1795 získalo štatút mesta a názov Tiraspoľ. Samotný názov mesta Tiraspoľ pochádza z gréckeho názvu rieky Dnester - Τύρας, ktoré spojili s gréckym πόλις – „mesto“. Tieto grécke mená asko sú Tiraspoľ, Mariupoľ a niektorých ďalších miest v regióne sú spojené s vtedajšou módnou vlnou v prostredí vtedajšej ruskej štátnej elity, respektíve s takzvaným „gréckym projektom“ vtedy vládnucej ruskej cárovny Kataríny II., projektom, ktorý bol veľmi populárnym v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 18.storočia v Rusku. Dňa 27. januára 1795 získala teda osada pri pevnosti štatút mesta a dostala názov Tiraspoľ, zo starogréckeho názvu rieky Dnester - Tiras. Od roku 1795 sa mesto Tiraspoľ stal krajským mestom gubernie Voznesenského, od roku 1796 sa Tiraspoľ sa stalo centrom rovnomenného okresu provincie Novorossijsk, a od roku 1802 sa Tiraspoľ stal súčasťou provincie Nikolajev, ktorá bola v roku 1806 premenovaná na Cherson. Potom teda od roku 1806 až do roku 1920, bolo mesto Tiraspoľ centrom okresu Tiraspoľ provincie Cherson. V roku 1816 malo mesto Tiraspoľ asi 5,3 tisíc obyvateľov, do konca prvej polovice 19. storočia - asi 10 tisíc. S pripojením Besarábie v roku 1812 a formálnym zbavením jej štatútu autonómie v roku 1828 vojenský význam mesta poklesol. V roku 1835 bola samotná pevnosť v Tiraspole zrušená, ale mesto Tiraspoľ sa aj ďalej rozvíjalo, teraz ako centrum okresu plniace predovšetkým administratívne a obchodné funkcie. V roku 1867 bola položená železnica zo stanice Razdelnaja do Tiraspolu, čím bolo otvorené železničné spojenie s Odesou. V roku 1873 bolo zorganizované železničné spojenie medzi Tiraspolom a Kišiňovom, vďaka čomu výrazne vzrástol obchod s chlebom a vínom a zväčšilo sa aj územie samotného mesta Tiraspoľ. Väčšina tovaru sa predala tu v Tiraspole, na troch najväčších obchodných zónach ( veľtrhoch ) - Srednepostnaja, Voznesenskaja a Pokrovskaja. V roku 1898 začala práca zlieváreň a strojný závod Karla Pitsche, na základe ktorého následne vznikol štátny strojársky závod, neskôr Závod zlievárenských strojov. V roku 1897 bol v meste postavený čistiaci sklad, ktorý od obyvateľov nakupoval vínny materiál a vyrábal hroznovú vodku. Od roku 1938 začala spoločnosť vyrábať koňakové produkty, ktoré sa neskôr stali uznávanou značkou mesta (teraz je to továreň na víno a koňak KVINT). Na konci 19. - začiatku 20. storočia sa v meste nachádzali rôzne ruské "ľahké" vojenské jednotky, ako napríklad 56. Žitomírsky peší pluk, 8. astrachánsky dragúnsky pluk, 55. podolský peší pluk, rovnako ako aj "ťažké" ruské delostrelecké jednotky a pontónový prápor. V roku 1900 žilo v Tiraspole 28,9 tisíc obyvateľov. V meste bola mužská a ženská gymnázia, okresná škola, farská škola, ženská mestská škola a rad škôl vrátane dvoch židovských (tzv. hedier). Bola tu tlačiareň, 4 knižnice (pri kluboch), 4 kníhkupectvo. Fungovala zemská nemocnica, 2 lekárne a lekárnický sklad. V Tiraspole bol jeden hotel a sedem hostincov. Priemysel bol v Tiraspole zastúpený drobnými priemyslami, medzi nimi: 6 parných mlynov, 3 píly, 20 kováční, 13 debnárskych a 10 stolárskych dielní, továreň na voskové sviečky, tabaková továreň atď. Fungoval mestský vodovod, bitúnok. prevádzkovaný. V meste sa konali tri veľtrhy, pracovalo 83 živnostenských podnikov. Bol tu prechod cez rieku Dnester a mólo. Mesto počiatku 20. storočia zaberalo centrálnu časť moderného Tiraspolu. Hlavná bola ulica Pokrovskaja (dnes 25. októbra), sídlili tu správne a obchodné inštitúcie, ale aj domy bohatých občanov. Na severozápadnom okraji sa nachádzali vojenská kasárne a na severovýchodnom okraji stanice. V tom čase malo mesto Tiraspoľ 31 tisíc obyvateľov. Prvá svetová vojna zastavila rozvoj mesta. V novembri 1915 zariadil ruský cár Mikuláš II. v Tiraspole revíziu jednotiek 7. armády juhozápadného frontu, ktoré velil ruský generál Dmitrij Grigorievič Ščerbačov. V marci 1918 Rumunsko využilo chaos v Rusku zmietanom občanskou vojnou po bolševickom prevrate v novembri 1917 a zmocnilo sa vojensky územia Besarábie, čo bolo väčšinová časť územia Moldavska, ktoré však bolo obývané obyvateľstvom, ktorého materinským jazykom bola fakticky rumunčina, a ktoré do tej doby bolo súčasťou územia cárskeho Ruska. Túto anexiu vláda v Moskve však nikdy neuznala, a na zvyšnom moldavskom území, ktoré jej zostalo, respektíve ktoré nebolo anektované Rumunskom, Sovietsky zväz v roku 1924 vytvoril z tohto zvyškového územia Moldavskú sovietsku socialistickú republiku s hlavným mestom Tiraspoľ. V 20. a 30. rokoch 20. storočia tu vyrástli májové a Tkačenkove konzervárne. V roku 1930 bol otvorený Tiraspolský ústav osvety – budúca Podnesterská univerzita, v roku 1932 vznikla Vyššia komunistická poľnohospodárska škola a Tiraspolský ústav zeleninárstva. V roku 1936 začalo fungovať mestské divadlo a zároveň vznikol súbor Moldavského hudobno-dramatického divadla, ktorého tvorcom bol David Gershfeld. V rovnakom období vznikol v Tiraspole zbor " Doina ". V súčasnej dobe v hlavnom meste dnešnej Podnesterskej republiky v Tiraspole dnes pôsobiaca Podnesterská štátna univerzita je najväčšou vysokoškolskou inštitúciou v Podnesterskej republike a súčasne aj najstaršou inštitúciou vyššieho vzdelávania. Vzdelávanie na Podnesterskej štátnej univerzite prebieha internou aj externou, diaľkovou formou. Podnestrovská štátna univerzita má celkom 12 budov, v jej rámci v Tiraspole pôsobia dnes tieto fakulty a vysokoškolské ústavy: Fakulta agrárnej technológie, Fakulta prírodnej geografia, Fakulta medicíny, Pedagogicko-psychologická fakulta, Fakulta telesnej kultúry a športu, Fyzikálno-matematická fakulta, Ekonomická fakulta, Filologická fakulta, Ústav strojárstva a technológie, Ústav verejnej správy, práva a spoločenských a humanitných vied, Pobočka polytechnickej vysokej školy Bendery. Okrem toho súčasťou Podnesterskej štátnej univerzity v Tiraspole sú aj štyri múzeá: Univerzitné historické múzeum, Múzeum archeológie, Zoologické múzeum, Geologické a paleontologické múzeum. Na dnešnej Podnesterskej štátnej univerzite študujú nielen občania Podnesterskej republiky, ale aj mnoho cudzincov, a medzi nimi dokonca aj občania z ďalekých krajín všetkých piatich kontinentov. Študenti tak získavajú vzdelanie či už bezplatne na rozpočtovom základe, alebo aj za úplatu ako samoplátcovia. Prvopočiatky činnosti Podnesterskej štátnej univerzity siahajú do roku 1930, kedy bol výnosom Moldavského oblastného výboru a Rady ľudových komisárov Moldavskej sovitskej socialistickej republiky zriadený Inštitút verejného vzdelávania v Tiraspole ako štúdium na základe Moldavskej vysokej školy pedagogickej. Spočiatku na ústave fungovalo päť katedier a tri fakulty: mechanika a matematika, lingvistika a agrobiológia (neskôr bola otvorená historická a geografická fakulta). V prvom akademickom roku na tomto inštitúte študovalo 123 študentov a spolu so študentmi prípravných kurzov ich bolo niečo cez 200. štúdium prebiehalo v moldavčine, ukrajinčine a ruštine. Dňa 8.augusta 1941 počas Veľkej vlasteneckej vojny bolo mesto Tiraspoľ obsadená rumunskými vojskami. Od augusta 1941 do apríla 1944 bolo mesto Tiraspoľ súčasťou gubernie Podnesterska, vytvoreného vtedajšími rumunskými okupačnými úradmi. Počas Veľkej vlasteneckej vojny vytvorili rumunské úrady na okupovanom území medzi Dnestrom a Južným Bugom gubernium Podnesterska, ktorého hlavným mestom bol od 10. augusta do 16. októbra 1941 Tiraspol (17. októbra bolo centrum gubernie prenesené do Odesy). V meste vznikol tábor pre sovietskych vojnových zajatcov. Celkom za okupácie v Tiraspole zomrelo viac ako štyri tisícky ľudí. Počas nacistickej okupácie bola väčšina Židov z Tiraspolu zabitá alebo deportovaná do táborov smrti, napríklad v roku 1926 žilo v meste Tiraspoľ 6398 Židov - 29 % všetkého mestského obyvateľstva Tiraspolu, bolo tu niekoľko synagóg a dve židovské školy. Dňa 12. apríla 1944 sa mesto Tiraspoľ po vojenskom vytlačení rumunských vojsk opätovne dostalo pod kontrolu Sovietskeho zväzu, a nielen samotné mesto Tiraspoľ, ale keďže v apríli 1944 celé územie Rumunskom kontrolovanej Besarábie /Moldavska/ v rámci bojov druhej svetovej vojny vojensky dobila od Rumunska vtedajšia sovietska červená armáda, začlenila tak jeho územie ako pred marcom 1918 bývalé územie niekdajšieho Ruského impéria späť do svojho vlastného štátu Sovietskeho zväzu s tým, že v rámci Sovietskeho zväzu bolo územie tejto dobytej Bessarábie /Rumunskom okupovanej časti Moldavska/ začlenené už do spredvojnových čias existujúcej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky, ktorá do tej doby zahrňovala iba samotné Podnestersko, fakticky takmer úplne rovnaké teritorium, aké má dnešná Podnesterská republika, plus na území Moldavska, ktoré bolo do tej doby pod rumunskou nadvládou sa nachádzajúce a teda Sovietskym zväzom opätovne získané mesto Kišinev sa namiesto dovtedajšieho Tiraspoľu sa stalo novým hlavným mestom tohto zjednoteného Moldavska. Navyše ešte je z historického hľadiska veľmi pozoruhodné, že dovtedajšie pôvodné územie Moldavskej sovietskej socialistickej republiky aké existovalo v medzivojnovom období v rokoch 1924 až 1941 fakticky až príliš nápadne kopíruje teritoriálny rozsah dnešnej Podnesterskej republiky, ktorá si navyše ešte taktiež za svoje hlavné mesto zvolila to isté mesto Tiraspoľ. Prvá povojnová dekáda pokračovala v období oživenia, neskôr sa začali formovať nové priemyselné odvetvia – strojárstvo a ľahký priemysel. V roku 1964 bola v Dnestrovsku (satelitná dedina Tiraspoľ) spustená Moldavská štátna okresná elektráreň. Nové priemyselné podniky sa nachádzali predovšetkým v špeciálne vybavených oblastiach, predovšetkým na sever od železnice, v tzv. priemyselnom uzle Kirov. V novembri 1967 bola v Tiraspole otvorená trolejbusová doprava. Zrýchlený priemyselný rozvoj zmenil tvár mesta. Už v roku 1970 presiahol počet obyvateľov mesta Tiraspolu 100 tisíc ľudí; rozloha mesta sa tiež zvýšila: blízke dediny boli zahrnuté do mestských hraníc - Kolkotovaja Balka (v roku 1957), Zarepostnaja Slobidka (v roku 1960). V roku 1973 bol v meste Tiraspole postavený veľký textilný podnik - teraz Tiroteks. V roku 1979 bol v centre mesta vztýčený bronzový deväťmetrový pomník veľkého ruského cárskeho generála osemnásteho storočia Alexandra Vasiljeviča Suvorova,, ktorý sa stal jedným z najznámejších symbolov mesta Tiraspoľ, a dnes je vlasteneckým symbolom celej Podnesterskej republiky. Mesto Tiraspoľ sa dynamicky rozvíjalo až do konca 80. rokov dvadsiateho storočia. Vysoká miera priemyselnej výroby, výstavba nových priemyselných a infraštruktúrnych zariadení prispela k prílivu ľudí z iných regiónov Podnesterska, Moldavska, ako aj z Ruska a Ukrajiny. Podľa výsledkov posledného sčítania obyvateľov Moldavskej sovietskej socialistickej republiky v roku 1989 žilo na území podriadenom mestskej rade Tiraspolu viac ako 200 tisíc ľudí (ktoré zahŕňalo aj obec Novotiraspolsky, mesto Dnestrovsk a obec Kremenčug). A odo dňa 2. septembra 1990 fakticky došlo k opätovnému obnoveniu sa samostatného teritória Podnesterska, kedy dňa 2. septembra 1990 II. mimoriadny Kongres ľudových poslancov Podnesterska, ktorý sa konal v Tiraspole, vyhlásil nezávislosť Podnesterskej republiky od Moldavska ako dôsledok rozpadu dovtedajšieho jednotného spoločného štátu, pretože väčšinovo slovanské obyvateľstvo niekdajšej sovietskej Podnesterskej autonómnej oblasti nechceli žiť pod cudzou, neslovanskou rumunskou nadvládou rumunských Moldavcov. Došlo tak fakticky k obnoveniu teritoriálneho status quo, aké v minulosti už fakticky existovalo v podobe niekdajšej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky v medzivojnovom období v rokoch 1924 až 1941. Zároveň bola Kongresom ľudových poslancov Podnesterska prijatá Deklarácia o vytvorení Podnesterskej Moldavskej republiky s hlavným mestom Tiraspoľ. A tak od 2. septembra 1990 až do súčasnosti je mesto Tiraspoľ hlavným mestom Podnesterskej republiky. Z právného hľadiska teda dňa 2. septembra 1990 bola v Tiraspole vyhlásená Podnesterská moldavská republika. Tiraspol je podľa svojej ústavy (oddiel I, článok 13) hlavným mestom republiky. V krátkom čase boli novej vláde Podnesterskej republiky preradené rôzne štruktúry a boli vytvorené ich vlastné riadiace orgány, nezávislé od Moldavskej republiky. Vojenský konflikt v roku 1992 zhoršil ťažkú socioekonomickú situáciu v Podnesterskej republike. V roku 1994 sa v meste Tiraspoľ konal III. medzinárodný filmový festival slovanských a pravoslávnych filmov „Zlatý rytier“, a v rokoch 1995 a 1996 I. a II. medzinárodný filmový festival „Čap biely“. V auguste 2000 bola na západe hlavného mesta Podnesterskej republiky Tiraspolu zahájená výstavba športového komplexu Šerif. V júni 2002 bola v Tiraspole uvedená do prevádzky hlavná aréna - futbalový štadión určený pre 13 300 sediacich divákov, v septembri toho istého roku bola v Tiraspole otvorená Malá aréna pre 9 300 divákov. V roku 2005 sa mesto Tiraspoľ stalo členom Medzinárodného čiernomorského klubu. "Šerif" je holding súkromných spoločností /firiem/ v Podnesterskej republike, ktorý v meste Tiraspoľ vybudoval v roku 2006 komplex Aquatir na pestovanie a priemyselné spracovanie jesetera, vrátane výroby prírodného čierneho kaviáru. V lete toho istého roku 2006 došlo v meste Tiraspole v mestskej hromadnej doprave k dvom teroristickým výbuchom, ktoré si vyžiadali životy desiatich ľudí, viac ako tridsať ďaľších ľudí utrpelo zranenia rôznej závažnosti. V septembri 2006 sa mesto Tiraspoľ pripojilo k Medzinárodnému zhromaždeniu hlavných miest a veľkých miest. V júni 2008 bol v meste Tiraspole otvorený ľadový komplex Snežinka.Vo februári 2013 bol v meste Tiraspoľ otvorený päťdesiatmetrový krytý bazén na území športového areálu Šerif. V tom istom roku 2013 sa začala v meste Tiraspoľ pod záštitou „Euroázijskej integrácie“ výstavba a rekonštrukcia radu sociálnych zariadení: budova Detskej klinickej nemocnice v rámci Centra pre matku a dieťa, ako aj nová budova Lekárskej fakulty Podnesterskej štátnej univerzity, Onkologické centrum s oddelením žiarenia a chemoterapie, Štátny ústav materskej školy "Republikové teoretické lýceum-komplex". V októbri 2013 bola v meste Tiraspoľ otvorená dvojposchodová budova kultúrneho a zábavného centra Mir v mikrodistrikte Kirovsky, ktorá má pobočky knižnice a Čajkovskej hudobnej školy, ďalej krúžky, skupiny, štúdiá, ale i záujmové spolky pre staršiu generáciu. Na jar 2014 sa v meste Tiraspoľ začali práce na reštaurovaní zásobníka pušného prachu bašty svätého Vladimíra, ktoré skončili 14. októbra toho istého roku 2014. V jednej časti pivnice je expozícia venovaná histórii tiraspolskej pevnosti, v druhej časti je kostol. V nadchádzajúcich rokoch bude mesto Tiraspoľ zahŕňať ďalšie tri dediny v oblasti Slobodzeja - Sukleja, Blijny Kutor a Ternovka. Vo februári 2015 bol v meste Tiraspoľ otvorený kultúrny a športový areál Jubilejny, ktorý sa nachádza v mikrodistrikte Zapadnyj, a v marci 2015 bol v meste Tiraspoľ otvorený prvý zahraničný supermarket patriaci zahraničnej spoločnosti Furšet. V tom istom roku 2015 bol v meste Tiraspoľ založený "Park Družby" majúci rozlohu 8,46 ha pri vjazde do mesta od Bendery. V septembri 2017 bola v meste Tiraspole otvorená Suvorova vojenská škola, na území ktorej bola inštalovaná busta veľkého ruského generála Alexandra Vasiljeviča Suvorova. Táto vojenská škola Suvorov (SVU) je špecializované vojenské vzdelávacie zariadenie pre mládež školského veku, ktorá v meste Tiraspoľ poskytuje svojim študentom stredoškolské vzdelanie a zároveň pripravuje svojich študentov na prijatie na vyššie vojenské školy ozbrojených síl. Študenti vojenskej školy Suvorov a ich absolventi sa nazývajú Suvorovci. Dňa 2. septembra 2019 bola v centre mesta Tiraspoľ oproti kinu Tiraspoľ otvorená „spievajúca fontána“. K 30. výročiu vyhlásenia nezávislosti Podnestrovskej republiky bol dňa 1. septembra 2020 otvorený Katarínsky park v centre mesta Tiraspolu, ktorého súčasťou je územie, od vstupu na Kapustový trh až po nábrežie rieky Dnester. Na jar roku 2022 bola v meste Tiraspoľ zahájená výstavba Múzejnej štvrte, ktorá bude situovaná pozdĺž ulice 25. októbra a bude odrážať históriu Podnesterskej republiky od najstarších čias až po dnešnú súčasnosť. Pokiaľ ide o miestnu samosprávu, v meste Tiraspoľ existujúca Rada ľudových poslancov mesta Tiraspoľ je demokraticky volená obyvateľmi v miestnych voľbách v jednomandátových obvodoch na dobu piatich rokov. Na čele tohto orgánu skladajúceho sa zo 49 poslancov (46 z Tiraspolu a 3 z Dnestrovska) stojí predseda zastupiteľstva (od januára 2016 Albina Ivanova). Súčasnou hlavou mesta Tiraspoľ, respektíve súčasným starostom mesta Tiraspoľ je Oleg Dovgopol. Pokiaľ ide o štýtny systém Podmesterskej republiky - podľa Ústavy Podnesterskej republiky je Podensterská republika jednotný suverénny nezávislý demokratický právny štát. Štátna moc v krajine vykonávaná na základe jej rozdelenia na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Forma vlády je charakterizovaná ako zmiešaná republika, tj. ide o republiku v ktorej ústavný systém je konštruovaný na politicko-mocenskej rovnováhe medzi kompetenciami parlamentu a prezidenta Podnesterskej republiky. Ústava má v Podnesterskej republike najvyššiu právnu silu. Ústava Podnesterskej republiky bola prijatá v celoštátnom referende dňa 24. decembra 1995 a podpísané prezidentom Podnesterskej republiky dňa 17. januára 1996. Dňa 30. júna 2000 ústavný zákon č. 310-KZID novelizoval Ústavu a zmenil ústavný systém Podnesterskej republiky z parlamentno-prezidentskej republiky na republiku prezidentskú. V roku 2011 však ale bola ústava Podnesterskej republiky opäť zmenená tak, aby sa vrátil prezidentsko-parlamentný systém. Zákonodarnú moc v Podnesterskej republike vykonáva demokraticky zvolený jednokomorový parlament – Najvyššia rada Podnesterskej republiky. Počet je 43 poslancov, funkčné obdobie je 5 rokov. Voľby poslancov Najvyššej rady Podnesterskej republiky sa uskutočňujú na základe jednokolového väčšinového volebného systému relatívnou väčšinou v jednomandátových volebných obvodoch. Zatiaľ posledné voľby do Najvyššej rady Podnesterskej republiky sa konali v roku 2020. Od ustanovenia Najvyššej rady Podnesterskej republiky v roku 1990 sa parlamentné voľby do Najvyššej rady Podnesterskej republiky konali v rokoch 1990, 1995, 2000, 2005, 2010, 2015 a 2020. Parlamentné voľby do Najvyššej rady Podnesterskej republiky v roku 2020 boli teda už parlamentnými voľbami pre siedme volebné obdobie Najvyššej rady Podnesterskej republiky 2020 - 2025. Súčasným predsedom tohto siedmeho volebného obdobia Najvyššej rady Podnesterskej republiky je Alexander Viktorovič Koršunov z podnesterskej pravicovej politickej strany Republikánská strana "Obnova". Súčasným predsedom vlády Podnesterskej republiky je Alexander Nikolaevič Rosemberg, ktorý sa stal premiérom dňa 30. mája 2022. Do vrcholovej politiky Alexander Nikolaevič Rosemberg vstúpil v januári 2022, kedy dňa 19. januára 2022 bol Alexander Nikolaevič Rosemberg dekrétom prezidenta Podnesterskej republiky menovaný ministrom poľnohospodárstva a prírodných zdrojov Podnesterskej republiky vo vláde premiéra Alexandra Vladimiroviča Martynova. Predseda vlády Podnesterskej republiky Alexander Vladimirovič Martynov oznámil však dňa 26. mája 2022 demisiu slády vlády, a v ten istý deň 26.5.2022 prezident Podnesterskej republiky podpísal rezignačný list odstupujúceho premiéra Alexandra Vladimiroviča Martynova a navrhol ako kandidáta na funkciu nového predsedu vlády Podnesterskej republiky vtedajšieho ministra poľnohospodárstva a prírodných zdrojov Podnesterskej republiky Alexandra Nikolaeviča Rosenberga, a zodpovedajúci návrh bol zaslaný na posúdenie podnesterskému parlamentu Najvyššej rade Podnesterskej republiky. Dňa 27. mája 2022 na svojom plenárnom zasadnutí poslanci Najvyššej rady Podnesterskej republiky prerokovali na svojej parlamentnej schôdzi tento prezidentov návrh a schválili Rosenbergovu kandidatúru na funkciu predsedu vlády Podnesterskej republiky. Následne dňa 30. mája 2022 prezident Podnesterskej republiky podpísal dekrét o vymenovaní nového premiéra Podnesterskej republiky Alexandra Nikolaeviča Rosenberga. Od ustanovenia úradu prezidenta Podnesterskej republiky sa voľby prezidenta Podnesterskej republiky konali v rokoch 1991, 1996, 2001, 2006, 2011, 2016 a 2021. V roku 2021 sa teda konali v poradí už siedme voľby prezidenta Podnesterskej republiky. Prezidentom Podnesterskej republiky v prezidentských voľbách v roku 2021 bol zvolený a teda súčasným prezidentom Podnesterskej republiky je Vadim Nikolaevič Krasnoselskij. V Podnesterskej republike síce doposiaľ existuje Komunistická strana Podnesterska, a na komunálnej úrovni dokonca sa jej tu i tam aj občas podarí, aby niekto i ich kandidátov bol zvolený do niektorej mestskej či obecnej rady niektorého mesta či obce v Podnesterskej republike. Do celoštátneho parlamentu Podnesterskej republiky, ktorou je Najvyššia rada Podnesterskej republiky sa však opakovane ešte v žiadnych celoštátnych parlamentných voľbách Komunistickej strane Podnesterska nepodarilo, aby niekto z jej kandidátov bol zvolený za poslanca Najvyššia rada Podnesterskej republiky. A ani z ničoho iného nemožno usudzovať že by v dnešnej Podnesterskej republike mali komunisti azda nejaké nedotknuteľné či privilegované postavenie. Napríklad dňa 6. júna 2018 sa začalo trestné konanie proti vodcovi Komunistickej strany Podnesterska Olegovi Choržanovi pre obvinenie z násilia proti strážcom zákona, a on sám bol dokonca aj na dva mesiace zatknutý a uväznený. Stalo sa tak po násilnom protivládnom protestnom zhromaždení organizovanom komunistami. Okrem Olega Choržana bol zatknutý aj jeho syn Jevgenij s manželkou Svetlanou a tiež aj jediný komunistický zástupca, ktorý bol zvolený za poslanca do mestskej rady mesta Tiraspoľ Alexander Samonij. Z medzinárodnopolitického hľadiska od vyhlásenia nezávislosti Podnesterskej republiky až dodnes Moldavsko ako aj všetky členské štáty OSN považujú územie Podnesterskej republiky za integrální součástí Moldavska, ale de facto je už 33 rokov Podnesterská republika úplne nezávislým štátom, ktorý má svoju vlastnú menu, ústavu samostatnej Podnesterskej republiky, svoju vlastnú štátnu vlajku i štátnu hymnu, ako aj svoju vlastnú vládu a parlament, ktoré sídlia v hlavnom meste Podnesterskej republiky v Tiraspole, hoci Podnesterská republika nie je členským štátom OSN, a medzinárodne štátnosť Podnesterskej republiky za úplne samostatný subjekt medzinárodného práva uznávajú a udržujú s Podnesterskou republikou medzištátne diplomatické styky momentálne iba len tri štáty, a to Náhornokarabašská republika, Juhoosetská republika a Abcházská republika, pričom žiadny z týchto troch štátov, ktoré diplomaticky uznali nezávislosť Podnesterskej republiky nie je členom OSN. Mesto Tiraspoľ sa nachádza približne 105 km od Odesy a 75 km od Kišiňova, s ktorým je spojený cestou a železnicou, a nachádza sa na ľavom brehu rieky Dnester, 90 km od jej sútoku s ústím Dnestra. Mestským úradom Tiraspolu sú podriadené aj mesto Dnestrovsk a dediny Kremenčug. Rozloha mesta Tiraspoľ je 5556 hektárov. Tiraspoľ je dôležitým politickým, ekonomickým, vedeckým a kultúrnym centrom Podnesterskej republiky. V meste Tiraspoľ sídlia úrady a štátne orgány Podnesterskej republiky, ako aj celý rad rôznych stredných odborných a vysokých škôl. V Tiraspole sa rozvíja priemysel, energetika, obchod a služby. Hlavné mesto Podnesterskej republiky Tiraspoľ je jedným z turisticky najnavštevovanejších miest Podnesterskej republiky a má významný potenciál kultúrno-historických hodnôt: čiastočne je tu zachovaná Stredná pevnosť - "Средняя", ako aj architektonické pamiatky z devätnásteho a dvadsiateho storočia. V meste Tiraspole je päť múzeí, činoherné i komediálne divadlo, šesť klubových inštitúcií a štátne kultúrne centrum «Дворец Республики». V súlade so zákonom Podnesterskej republiky o štatúte hlavného mesta má mesto tri oficiálne symboly - štátny znak, vlajku a hymnu. Popis symbolov a postup ich použitia schvaľuje miestny zastupiteľský orgán mesta Tiraspoľ. Prvý erb Tiraspolu bol schválený 7. novembra 1847 najvyšším reskriptom ruského cára Mikuláša I. Erb mesta Tiraspoľ bol štít, v ktorého hornej časti bol v zlatom poli znak provincie Cherson z roku 1803, a v dolnej, priestrannej, pozdĺž čierneho poľa šikmo prechádzajúcej z pravého horného rohu, červená pevnostná stena a po oboch jej stranách - jeden žaluď. Nakoniec k definitívnemu ustáleniu znaku mesta Tiraspoľ došlo až v roku 1978, kedy dňa 29. marca 1978 rozhodnutím výkonného výboru mestskej rady ľudových poslancov mesta Tiraspolu dostalo mesto Tiraspoľ nový znak, ktorý je oficiálnym symbolom Tiraspolu až do súčasnosti. V hornej časti na pozadí hradobného múru je v zlatom poli uvedený dátum založenia mesta „1792“. V spodnej časti erbu prechádzajú šikmo z ľavého horného do pravého dolného rohu modrej vlny, ktoré symbolizujú rieku Dnester. V pravej hornej časti je zlatou farbou na červenom pozadí vyobrazené ozubené koleso, ktoré symbolizuje priemysel mesta. V ľavej dolnej časti je na zelenom pozadí zlatý obrázok hrozna. Farby erbu - červená a zelená - sú spojené s farbami vlajky bývalej Moldavskej sovietskej socialistickej republiky, ako aj dnešnej Podnesterskej republiky. Vlajka Tiraspolu sa objavila 14. októbra 2002 a jedná sa o obdĺžnikový panel s pomerom šírky k dĺžke 2:3, červeno-zelený s diagonálnym modro-modrým pruhom na bielom pozadí. Modro-modrý pruh symbolizuje rieku Dnester. Šírka diagonálneho pruhu je jedna tretina šírky vlajky. Hymna Tiraspolu bola schválená 27. septembra 2007 na rokovaní Mestského zastupiteľstva mesta Tiraspoľ. Dňa 20. augusta 2018 prezident Podnesterskej republiky Vadim Krasnoselskij navrhol vrátenie historických erbov mestám v Podnesterskej republike. Teritórium Podnesterskej republiky tvorí na severe Moldavska relatívne úzky pruh územia pozdĺž rieky Dnester, kde výnimkou je len mesto Bender, ktoré sa naopak nachádza na pravom brehu Dnestra, plus taktiež ešte dvoch malých predmostí ktoré sa nachádzajú na pravom brehu Dnestra, sa inak nachádza celé územie Podnesterskej republiky na ľavom brehu Dnestra. Dĺžka Podnesterskej republiky je približne 420 km a maximálna šírka 30 km. Západní politici a médiá majú tendenciu územie Podnesterskej republiky pomenovávať pod rumunským názvom Transnistria (teda „Zadnestersko“, „Zadnestrie“), Podnesterská vláda sídliaca v hlavnom meste Tiraspolu však tento termín kategoricky odmieta s odôvodnením, že ide o termín rumunských fašistov, ktorý počas druhej svetovej vojny označoval oveľa väčšie územie dnešnej Ukrajiny (Podolie), kam boli odsúvaní rumunskí Židia. Pokiaľ ide o rozlohu, Podnesterská republika má rozlohu 4163 kilometrov štvorcových, čo predstavuje 12,3 % z plochy pôvodného Moldavska. Pre geograficko-zemepisné porovnanie treba konštatovať, že svojou teritoriálnou rozlohou je Podnesterská republika zhruba o viac než 40 % väčšia ako je najmenší členský štát NATO a Európskej únie Luxembursko. Geograficky leží Podnesterská republika v nížine, vo výške od 50 do 200 metrov nad morom, a primyká sa k východnému brehu Dnestra, ktorý je jeho jedinou väčšou riekou. Iba na severe do Podnesterska zasahuje Volynsko-podolská vyvýšenina, kde sa nachádza aj najvyšší bod Podnesterska. Nachádza sa v Rybníckom rajóne pri obci Ploť, asi 350 metrov od hranice s Ukrajinou (súradnice: 47°58′45″ s. š., 29°7′37″ v. d.). Ide o malú vyvýšeninu uprostred polí, dosahujúcu výšku 273 metrov nad morom, vrchol je ľahko dostupný, nachádza sa len 140 metrov od cesty. Podľa sčítania ľudu v roku 2015 mala Podnesterská republika 475 665 občanov. Treba však konštatovať, že väčšina občanov Podnesterskej republiky má okrem štátneho občianstva Podnesterskej republiky ešte aj nejaké iné štátne občianstvo. Napríklad z dotyčných okolo 475 000 štátnych občanov Podnesterskej republiky má až zhruba okolo 330 000 okrem svojho občianstva Podnesterskej republiky ešte aj štátne občianstvo Moldavskej republiky. Ba niektorí občania Podnesterskej republiky majú dokonca až štyri štátne občianstva a vlastnia cestovné pasy štyroch štátov: Podnesterskej republiky, Moldavskej republiky, Ruskej Federácie a Ukrajinskej republiky. Podnesterská republika má pestré národnostné zloženie svojho obyvateľstva. Z hľadiska národnostného zloženia sa 29,1 % občanov Podnesterskej republiky hlási k ruskej národnosti, 28,6 % sa zas hlási k národnosti moldavskej alebo rumunskej, 22,9 % sa hlási k ukrajinskej národnosti, 2,4 % sa hlási k bulharskej národnosti, 1,1 % sa hlási k turkické gagauzské národnosti a viac než 0,5 % k bieloruskej národnosti Ba dokonca súhrnne nejakých zhruba 1,3 % občanov sa hlási k nejakej inej národnosti, a to najmä slovanskej, či už poľskej, rusínskej, srbskej, českej alebo slovenskej. Samozrejme, e nie všetci z týchto 1,3 % občanov sú Slovania. Sú tu zahrnuté i menšie neslovanské skupinky občanov Podnesterskej republiky, a to konkrétne Tatári, Arméni, Nemci, Maďari, Rómovia a Židia. Oficiálnymi štátnymi jazykmi Podnesterskej republiky sú ruština, ukrajinština a moldavština /rumunština/, ktoré sú plne rovnoprávnými jazykmi Podnesterskej republiky. Pokiaľ ide o náboženské vierovyznanie občanov Podnesterskej republiky, oficiálne štatistiky Podnesterskej republiky ukazujú, že 91 percent občanov Podnesterskej republiky sa hlási k východnému ortodoxnému kresťanstvu, najmä k ruskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi, pričom len 4 percentá sa hlásia ku katolíckej cirkvi, z ktorých drvivú väčšinu tvoria gréckokatolíci. Teritoriálne Rímski katolíci sa nachádzajú predovšetkým v severnom Podnestersku, národnostne takmer polovinu z rímskych katolíkov tvoria občania Podnesterskej republiky, ktorí sú poľskej národnosti. Pravoslávie je dominantnou denomináciou v Podnesteskej republike: väčšina patrí do jurisdikcie moldavskej metropoly Ruskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi. Sídelným biskupom ruskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi je od 5. marca 2010 je vladika Sava Volkov, arcibiskup z Tiraspolu a Dubossary. Diecéza zahŕňa sedem dekanstiev: Tiraspoľ, Bendery, Slobodzeja, Grigoriopol, Dubossary, Rybnitskoye a Kamenskoye. Katedrála sa nachádza v Tiraspole a Dubossary. Okrem toho ešte pokiaľ ide o ruské pravoslávie, územie Podnesterskej republiky patrí do Kišiňovskej a moldavskej diecézy ruskej pravoslávnej starovereckej cirkvi. Od roku 2016 sú v Podnesterskej republike tri staroverecké kostoly tejto odštiepeneckej pravoslávnej cirkvi: kostol Príhovoru Najsvätejšej Bohorodice v meste Tiraspoľ, kostol Veľkého mučedníka Juraja Víťazného v obci Bychok a kostol Príhovoru Najsvätejšej Bohorodičky v meste Bendery. V Podnesterskej republike hneď po pravosláviu formálne druhou najpočetnejšou náboženskou konfesiou, ale inak oproti pravosláviu výrazne menšinovou náboženskou konfesiou v Podnesterskej republike je katolicizmus. V Podnesterskej republike napríklad v Raškove sa nachádza farský dom katolíckej cirkvi a fungujúci chátrajúci katolícky kostol pomenovaný po svätom Kajetánovi. Aj v Rybnitsi sa stavia nový katolícky kostol pomenovaný po svätom Jozefovi. V Tiraspole a Bender nie sú momentálne síce žiadne katolícke kultové náboženské stavby, avšak zvažuje sa otázka ich výstavby. V súčasnej dobe sa preto katolícke bohoslužby a iné katolícke náboženské obrady obrady konajú vo farskej kaplnke Tiraspoľ. Farnosti katolíckej cirkvi v Podnesteskej republike vedie apoštolský administrátor-biskup, hlava rímskokatolíckej cirkvi Moldavska - Anton Koša. Protestanti majú v Podnesterskej republike napríklad Kostol Krista Spasiteľa v hlavnom meste Tiraspole. Židia v Podnesterskej republike nábožensky sú združení do Združenia židovských náboženských obcí. V Podnesterskej republike majú veriaci židovského náboženstva štyri synagógy - v Tiraspolu, v Bendery, v Dubosary a v Rybitse. V Tiraspole existuje dokonca aj komunita Vaišnavov, čo je náboženská organizácia založená pôvodne bengálskym mníchom Bhaktivedanta Swami, ktorá bola v Podnesterskej republike v roku 1995 zaregistrovaná ako Náboženská organizácia „Spoločnosť pre vedomie Krišnu". Islam v Podnesterskej republike je jedným z najmenších náboženstiev v krajine, kde väčšinu obyvateľov tvoria pravoslávni alebo ateisti, ale nie je to tak dávno - až do začiatku 19. storočia - ho vyznával významný, ak nie väčšina obyvateľov Dnestra na ľavom brehu s centrom vo meste Bendery, bývalom centre osmanskej moci v regióne. História šírenia islamu v regióne začala potom, čo turecký sultán Sulejman Nádherný porazil v auguste 1538 Moldavské kniežatstvo. Slovansko-moldavské obyvateľstvo, už nepočetné na ľavom brehu, otvorené divokým stepiam z východu, bolo porazené. Po krutých bojoch obsadili Turci celé územie krajiny a premenili ju na osmanského vazala. Mesto Tigina ak nemu priľahlých 18 dedín sa premenili na turecký raj zvaný Bendery. Na mieste bývalej citadely navrhol slávny osmanský architekt Sinan pokročilejšie opevnenie s názvom Bendery Fortress. Za jeho hradbami sa usadili Budžatskí Tatári, ktorí tvorili základňu miestnych moslimov na viac ako 200 nasledujúcich rokov. Moldavská vláda, ale aj rôzne moldavské nacionalistické bandy sa v rokoch 1990 – 1992 pokúsili zmocniť územia Podnesterskej republiky násilím. V tejto občianskej vojne bolo zabitých viac ako tisíc ľudí. Konflikt sa podarilo zastaviť vďaka úsiliu 14. armády, ktorej v tej dobe velil generálporučík Alexander Ivanovič Lebeď, ktorý ako vrchný veliteľ velil 14. armáde, ktorá bola v Podnestersku dislokovaná už od roku 1956. Dňa 26. júna 1992 ruská protivzdušná obrana zostrelila jeden z dvoch moldavských lietadiel MiG-21, ktoré bombardovali Podnestersko, druhý moldavský MIG-21 bombardovania zanechal a vrátil sa späť na letisko do Kišineva. Aby zastavil moldavský postup, Lebed a veliteľstvo 14. armády naplánovali silný delostrelecký úder na moldavské armádne jednotky a objekty. Ako ciele úderov boli vybrané tri rekreačné základne moldavského OPON, polície a pravidelnej armády (jedna južne od obce Slobozia, druhá v lese Gerbovec, tretia odpočívadlo južne od obce Golerčáni), tri sklady pohonných hmôt a mazív, tri delostrelecké batérie a jedno veliteľské stanovište. V noci z 2. na 3. júla 1992, od 3.00 do 3.45 hodiny, osem delostreleckých oddielov a šesť mínometných batérií vypálilo v blízkosti týchto miest jednu salvu. Dňa 21. júla 1992 podpísali v Moskve Boris Jeľcin a moldavský prezident Mircea Snegur za prítomnosti prezidenta PMR Igora Smirnova dohodu “O zásadách urovnania ozbrojeného konfliktu v Podnesterskej oblasti Moldavskej republiky”. Začiatkom roka 2023 sa situácia v Podnestersku opäť vyostrila. Ukrajinské ozbrojené sily priviezli k 400-kilometrovej hranici s Podnesterskou republikou viac ako 20 tisíc vojakov, obrnené vozidlá, delostrelectvo, tanky a ďalšie ťažké zbrane. Momentálne všetkého všade všetkých vojakov Ruskej Federácie v Podnesterskej republike je dohromady zhruba nejakých 1600 vojakov Ruskej Federácie, ktorí sú rozdelení do dvoch práporov, z ktorých jeden prápor má za úkol monitorovať štátnu hranicu medzi Moldavskou republikou a Podnesterskou republikou, druhý prápor má zas za úkol zabezpečovať ochranu rozsiahlych vojenských skladov o podnesterskej obci Kolbasna / v Kolbasne je muničný sklad č. 1411 /, kde je uskladnených viac než 22-tisíc ton munície z čias roku 1991, najmä sovietskej munície, ktorá bola vyvezená z NDR, Poľska, Československa a Maďarska v dôsledku zániku Varšavskej zmluvy. A v dôsledku rozpadu Sovietskeho zväzu nastala tak situácia, kedy Podnesterská republika a ani Moldavská republika nemajú dostatok peňazí na realizáciu bezpečnej likvidácie tejto sice starej, ale ešte stále i naďalej plne funkčnej a použiteľnej, a teda i nebezpečnej sovietskej munície z počiatku deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. V Podnesterskej republike okrem 1600 vojakov Ruskej Federácie sa ešte nachádza i armáda samotnej Podnesterskej republiky, ktorá má zhruba osem tisíc vojakov. Napriek tejto realite však kyjevský režim tvrdí, že sa údajne vraj obáva útoku týchto ruských mierových síl z územia Podnesterskej republiky proti Ukrajine. Naopak vláda Podnesterskej republiky sa zas obáva agresie ukrajinského režimu s podporou štátov NATO proti Podnesterskej republike s cieľom násilne vojensky zlikvidovať štátnosť Podnesterskej republiky a následne "strčiť" celé územie Podnesterskej republiky do Moldavska, a potom v druhej etape opäť zas následne "strčiť" celé územie Moldavska do Rumunska. Vzhľadom k tomu, že dotyčné obrovské muničné sklady v obci Kolbasna sa nachádzajú na území Podnesterskej republiky iba len púhe dva kilometre od podnestersko-ukrajinskej štátnej hranice, vláda Ruskej Federácie sa zas obáva, že by armáda Ukrajiny mohla vojensky vtrhnúť na územie Podnesterskej republiky s úmyslom obsadiť túto iba len dva kilometre od ukrajinskej štátnej hranice sa nachádzajúcu podnesterskú obec Kolbasna i s jej mohutnými vojenskými skladmi v ktorých sa doposiaľ nacháza viac než 22-tisíc ton munície sovietskej proveniencie, ktorú by ukrajinská armáda vzhľadom ku kompatibilnosti s tradičnými zbraňovými systémami ukrajinskej armády by túto ukoristenú muníciu z podnesterskej obce Kolbasna mohla následne využiť vo svojej momentálne prebiehajúcej vojne proti Ruskej Federácii. Pokiaľ ide o elektronické médiá, tak treba povedať, že samotné televízne vysielanie na teritóriu dnešnej Podnesterskej republiky existuje už z čias Sovietskeho zväzu od roku 1935. Pre porovnanie - u nás na území bývalého Československa televízne vysielanie vzniklo až v roku 1952. v dnešnej Podnesterskej republike vysielajú mnohé ruské, ukrajinské, moldavské, rumunské, bulharské a iné zahraničné rozhlasové a televízne stanice v jazykoch ruskom, ukrajinskom, bulharskom a moldavskom - rumunskom, ako aj v iných jazykoch. Okrem různych zahraničných rozhlasových a televíznych staníc má však Podnesterská republika aj svoje vlastné rozhlasové a televízne stanice, ktoré zahŕňa jednak množstvo rôznych rozhlasových staníc, ako aj množstvo rôznych rgionálnych televíznych staníc. Navyše má Podnesterská republika tri svoje vlastné celoštátne televízne stanice, ktorých infraštruktúra šírenia televízneho signálu je podporovaná na celom území Podnesterskej republiky, vďaka čomu televízne vysielanie týchto troch celoštátnych televíznych staníc môžu sledovať ľudia všade na území Podnesterskej republiky a blízkeho okolia za hranicami Podnesterskej republiky. Sú to tieto tri podnesterské celoštátne televízne stanice: "Prvý Podnesterský", "Televízia pre slobodnú voľbu" a "Benderská televízia". Podnesterská televízna stanica „Prvý Podnestrovský“ je všeobecný podnesterský celoštátny televízny kanál, ktorý vznikol v roku 1990 ako súčasť Podnesterskej štátnej televíznej a rozhlasovej spoločnosti. Vysiela na celom území Podnesterska a na priľahlé územia Moldavska a Ukrajiny. Prvý Podnesterský televízny kanál vysiela po celých 365 dní v roku 24 hodín denne z hlavného mesta Tiraspolu, z televízneho centra pozdĺž ulice Junosti, mikrodistriktu Oktyabrsky. Má analógový farebný systém - SECAM. V roku 1991 sa parlament Podnesterskej republiky Najvyššia rada Podnesterskej republiky a vláda Podnesterskej republiky rozhodli založiť vlastnú podnesterskú televíznu stanicu. Jeho hlavnou úlohou bolo prelomiť informačnú blokádu, pretože v tom čase bolo tu monopolné televízne vysielanie z Moldavska, ktoré vysielalo lživú propagandu a súčasne i blokovalo prenos spoľahlivých a objektívnych informácií o priebehu udalostí v Podnesterskej republike, v Moldavsku a v blízkych regiónoch. A tak od 9. augusta 1992 dennej správy štátneho televízneho kanála Podnestrie začal publiku pravidelne hovoriť pravdu o Podnesterskej republike. Vlastné podnesterské televízne vysielanie navyše ešte k tomu tiež aj umožnilo živé stretnutia s politikmi, ekonómami, priemyselníkmi a kultúrnymi osobnosťami Podnesterskej republiky i z blízkeho a vzdialeného zahraničia, Diváci tak získali možnosť dozvedieť informácie na niektoré problémy p ktorých sa v moldavskej televízii nehovorilo buď vôbec, alebo sa o nich hovorilo v značne lživo tendenčnej a manipulatívnej lživo zdeformovanej a prekrútenej podobe. Prvým šéfredaktorom bol L.V.Shulga – riaditeľ, štáb – 32 ľudí. Technické vybavenie - 1 komplex pre strih videa vo formáte VHS a 2 videokamery. Koncom roku 1992 sa na tomto televíznom kanáli podnesterskej televízie začali objavovať aj programy ukrajinskej športovej redakcie. V roku 1992 sa objavil aj prvý dokumentárny film vytvorený na tejto podnesterskej televíznej stanici, v roku 1993 bolo odvysielaných už minimálne 23 vlastných dokumentárnych filmov vytvorených touto televíznou stanicou Hlavnou témou, kde najčastejšou témou týchto dokumentárnych filmov bola vždy z trochu iného úhlu pohľadu odaná problematika vzniku Podnesterskej republiky a s týmto historickým procesom súvisiace ďalšie domáce i medzinárodné súvislosti a okolnosti domácej i zahraničnej politiky. Od roku 1994 táto podnesterská televízna stanica ďalej kreatívne rozširuje okruh svojich divákov - objavili sa na nej už aj rôzne rozprávky, kreslené filmy a ďalšie stále zábavné programy pre deti, ale neskôr aj rôzne vážnejšie a zložitejšie tematické programy, a to najmä od roku 1995 programy pre mládež, v ktorých boli nastolené vážne problémy mladej generácie. Ešte v roku 1992 dostala táto podnesteská televízia za úlohu vytvoriť sieť redakcií, čo bolo vyriešené v roku 1994. Dnes korešpondenti tejto podnesterskej televíznej stanice pôsobia vo všetkých regiónoch Podnesterskej republiky, čo prispelo k výraznému spestreniu geografie informácií vysielaných v jej troch štátnych jazykoch: v ruštine, v moldavčine /rumunčine/ a v ukrajinčine. V roku 1993 mala redakcia tejto podnesterskej televíznej stanice už 57 ľudí. Súbežne s rozširovaním tvorivého potenciálu sa menilo aj technické vybavenie tejto podnesterskej televízie. Už v roku 1993 nemohli stačiť púhe dve videokamery a jeden strihač už nestíhal zaistiť prípravu na vysielanie rozširujúcej sa vysielacej siete. K prvému technickému dovybaveniu došlo v roku 1993, kedy štát financoval obstaranie nevyhnutného minima videotechniky pre tvorbu programov. V roku 1994 boli zakúpené nové strihové komplexy, počítače, videokamery a ďalšie vybavenie. Od decembra 2000 začala táto podnesterská televízia vďaka finančným prostriedkom prideleným prezidentom vykonávať ďalšie technické dovybavenie svojej televíznej stanice. Od polovice decembra 2000 sa niektoré z najdôležitejších natáčaní a strihu začali vykonávať vo formáte DVCAM, čo výrazne zlepšilo kvalitu vysielania. A od roku 2001 hlavná redakcia TV úplne prešla na prácu v digitálnom formáte. Technická základňa - 6 video editačných komplexov, hardvérové nahrávanie videa, hardvérové štúdiové nahrávanie v 2 videokamerách, mobilné štúdio. Existuje 10 vydaní: informačné a politické programy, ako aj športové, detské, "Dokumentárna obrazovka", "Kapitál", mládež, "Night Drive" a reklamná agentúra, ale aj rôzne programy v jazykoch rôznych národnostných menšín. Na báze tejto podnesterskej TV pracujú aj redakcie Armádnej televízie (relácia „Slúžim vlasti“), spolupracujú s ňou tlačové stredisko Ministerstva vnútra Podnesterskej republiky i Ministerstvo poľnohospodárstva Podnesterskej republiky. Vysielanie kanála dosahuje 390 hodín mesačne a pôvodné vysielanie produkované podnesterskou TV priemerne 140 hodín mesačne. V oblasti výmeny informácií boli nadviazané úzke tvorivé kontakty s tlačovými službami všetkých ostatných štátnych štruktúr republiky i tlačovou agentúrou Olvia-press. Predtým mal štáb tejto podnesterskej TV 5 kancelárií a skladal sa zo 157 ľudí. Kanál vysielal mnoho pôvodných programov, 7 z nich aj v moldavčine a 4 aj v ukrajinčine. Od 1. septembra 2012 došlo k zlúčeniu Štátneho ústavu televízie a rozhlasu do Štátneho ústavu „Podnesterská štátna televízna a rozhlasová spoločnosť“. V roku 2014 bol v tejto prvej podnesteskej celoštátnej televízii "Prvý Podnesterský" spustený nový vysielací formát „Prvý „HD““ (TV kanál s vysokým rozlíšením, ktorý vysiela pôvodný obsah a materiály vytvorené týmto Prvým podnesterským televíznym kanálom). Od roku 2014 prebieha v tejto prvej podnesteskej celoštátnej televízii "Prvý Podnesterský" sociálna relácia „Hľadám ťa, moja rodina“, čo je populárna relácia, ktorá je v Podnesterskej republike obdobou českej a slovenskej populárnej relácie "Pošta pre teba". V poradí druhý konkurenčný podnesterský televízny kanál je Televízia pre slobodnú voľbu, čo je celoštátny podnesterský televízny kanál, ktorý začal svoje celoštátne televízne vysielanie dňa 30. decembra 1999. Televízia pre slobodnú voľbu vysiela z televízneho centra umiestneného v športovom areáli súkromnej firmy "Šerif" v hlavnom meste Tiraspoľ. Analógový farebný systém - SECAM. Okrem územia Podnesterska zasahuje vysielanie Televízie pre slobodnú voľbu aj za hranice Podnesterskej republiky (prihraničné územie Moldavskej republiky a Ukrajiny). Dňa 25. marca 2014 zmenil televízny kanál Televízie pre slobodnú voľbu svoj vysielací formát obrazového obrazu z 4:3 na 16:9. V lete 2018 začal kanál Televízie pre slobodnú voľbu vysielať vo formáte FullHD. Od 30. decembra 1999 do 24. decembra 2017 boli logom kanála Televízie pre slobodnú voľbu tri žlté gule v bielom okraji s čiernym nápisom „TSV“ a nachádzali sa v ľavom hornom rohu obrazovky. V rokoch 1999-2005 bolo logo s bielym tieňom. Na konci roka 2017 kanál zmenil svoju firemnú identitu. Zmenil sa všeobecný štýl počítačovej grafiky vr. medziprogramové videá, značkové šetriče obrazovky, vzhľad titulkov. Televízny kanál prijal nové logo, ktoré sa presunulo z ľavého horného do pravého horného rohu a zmenili sa farby značky. Teraz je to oranžová, biela a modrá. V pravom dolnom rohu obrazovky sa neustále zobrazuje aktuálny čas GMT + 2 a teplota vzduchu v Tiraspole. Televízie pre slobodnú voľbu svojim obsahom je obdobne všeobecná televízna stanica ako je aj televízny kanál "Prvý podnesterský". Je tu však ale aj jeden významný rozdiel, a to že zatiaľ čo verejnoprávny neziskový televízny kanál "Prvý podnesterský" vysiela mnohé svoje programy aj v moldavskom /rumunskom / a ukrajinskom jazyku, tak naopak súkromná televízia "Televízia pre slobodnú voľbu" ako rýdzo podnikateľský projekt všeobecného televízneho vysielania motivovaného ziskami z odvysielaných reklám práve naopak v záujme svojej čo najvyššej sledovanosti vysiela svoje programy prakticky takmer výlučne iba len v ruskom jazyku. Benderská televízia pôvodne od 7.11.1999 začala svoje televízne vysielanie ako iba len regionálna televízia mesta Bender, a vzhľadom k svojej mimoriadne veľkej popularite medzi obyvateľmi mesta Bender a blízkeho okolia, kde v tej dobe bolo možné túto Benderskú televíziu sledovať, sa Benderská televízia v roku 2010 zmenila na v poradí už tretiu podnesterskú televíznu stanicu s celoštátnym vysielaním na celom území Podnesterskej republiky a jej blízkeho okolia. Benderská televízia sa v značnej miere orientuje na politické spravodajstvo a publicistiku týkajúcu sa udalostí, ku ktorými došlo doma v Podnesterskej republike, ale i v zahraničí. Z hľadiska prevažnej časti svojho televízneho vysielania sa tak Benderská televízia svojim prevažujúcim zameraním v značnej miere typologicky podobá na typologicky obdobnú českú televíznu stanicu čt24 či typologicky obdobnú slovenskú televíznu stanicu ta3. Treba ešte pripomenúť, že v rokoch 1941-1944 sa rumunská armáda zúčastnila druhej svetovej vojny na strane nacistického Nemecka a bola najväčším spojeneckým kontingentom z nemeckých satelitných krajín (267 727 osôb). Na územiach Moldavska, Podnesterska a Ukrajiny okupovaných Rumunskom v rokoch 1941 až 1944. Podľa rôznych zdrojov bolo rumunskými fašistami zničených 380 000 až 600 000 Židov. Židia a Cigáni boli tiež vystavení genocíde a deportáciám na území samotného Rumunska. Najmä iba počas pogromu v Iasi v júni až júli 1941 bolo na príkaz vtedajšieho rumunského premiéra Iona Antonesca rumunskými vojakmi zabitých 13 až 15 tisíc Židov. Až do roku 2004 Rumunsko neuznalo svoju účasť na holokauste a všetku vinu za genocídu zvalilo na nacistické Nemecko. V roku 2004, pod tlakom medzinárodných židovských organizácií, Rumunsko oficiálne prostredníctvom vtedajšieho prezidenta Iona Iliesca uznala svoju zodpovednosť za genocídu Židov a Cigánov ako na území samotného Rumunska, tak na okupovaných územiach počas druhej svetovej vojny. Tento krok nasledoval po tom, čo štúdia vykonaná v roku 2003 medzinárodnou komisiou vedenou nositeľom Nobelovej ceny, spisovateľom Eliom Wieselom, potvrdila, že v rokoch 1940 až 1944 sa asi 400 tisíc Židov stalo obeťou rumunských Hitlerových komplicov, z ktorých väčšina žila v okupovaní územie Ukrajiny, Moldavska a Podnesteska. Z týchto, a nielen z týchto dôvodov na úplný koniec treba ešte pripomenúť, že politici a novinári v mnohých štátoch, a to najmä v západných krajinách si zvykli územie dnešnej Podnesterskej republiky označovať názvom "Transnistria", ktorý samotní ľudia v Podnesterskej republike výslovne nemajú radi, pretože obdobným názvom ich územie bolo označované rumunskými fašistami v časoch druhej svetovej vojny.