Teraz sa pokúsim uspať andulky, ale aj vás...

Trpíte nespavosťou? Naháňate sa a ste prepracovaný. Viem. Poďte sem a toto si premietnite tesne pred tým, ako vleziete pod perinu. Skúsim vám pomôcť svojou terapiou.
Moje osobné vysvetlenie hypnózy dotykom, alebo aj na na diaľku: Ide o interakciu, súzvuk, spolupatričnosť duší. Ako ste už sami videli, viackrát som už uspal vtáky - aj na verejnosti v obchodnom dome. Ale mám doma aj andulky - chcel by som vám ukázať, že moje kúsky nie sú fígle - ale realita. Konice-koncov - asi áno, keď už aj TV Markíza sa zopičila a chystá hypnošou. Kde? Tu https://www.mojevideo.sk/video/2bfce/hyp... Prosto sa prišlo na to, že hypnóza nie je lož, ale ani hračka, samozrejme. A teraz prakticky skúste sa pozerať - teraz sa pokúsim uspať andulky, ale svojou silou hypnotizmu zároveň aj vás. Zaviazal som sa, že ľudí nebudem hypnotizovať, ale... Robím neškodnú výnimku. A kto sa nebojí - nech toto vyskúša dopozerať do konca :) A nech sám napíše, či aj na neho zapôsobila cez obrazovku moja tachyonová energia lásky kráľovstva od Morfea.
Prakticky a životnou skúsenosťou:
Keď som mal asi 7 rokov stretol som na sídlisku kamaráta. V malej škatuľke niečo niesol. Pozri, čo mám - povedal. Nakukol som dnu vystrihnutou dierkou. A zbadal som z bezprostrednej vzdialenosti niečo, čo som mohol dovtedy vidieť len na desiatky metrov - na stromoch. Pozrel som sa nečakane priamo do očú malému oranžovému kanárikovi. Zrazu všetko zastalo a stíchlo ako v rozprávke - až ma pichlo pri srdci, prebehli po mne zimomriavky a zatočila sa mi hlava... Toto bol pocit. Vedel som, že je to nejaká zvláštne magická situácia, znamenie. Bola to náhla hypnóza - prírodná magnetická interakcia mesmerizmu medzi dvoma živými tvormi, kde sa nečakane stratila úniková vzdialenosť... Bolo to ako v rozprávke, odtrhol som zrak a - všetko naokolo neskutočne voňalo, zvonilo šťastím a žiarilo - ako na koberci u Boha.
Vtáci ma od detstva vždy niečim fascinovali. Môžeš za nimi bežať po lúke, no nechytíš ich, čo zahynieš. Zúfala situácia. Škovránok si spieva na vyžehlenom nebi, ale ty ho nielenže nedočiahneš, ale ani nevidíš. Až neskôr som pochopil, prečo ich vopchali do klietok - pre vlastný pocit istoty. Ako dieťa som na sídlisku spoznal dedka, ktorý mal na balkóne celý chovný regál klietok. Ujco Rzeszulko - Poliak, odbojár. Ten balkón ma priťahoval priam magicky. Mal tam konôpky, čížiky, kanáriky - aj poľné, zvonky, stehlíky, strnádky, glezgy, hýle, pinky, čečetky. Celá lúka Slovenska. Chodieval pre ne na vojenský cintorín. Ale mal aj krížence. Krížence sú krásne, jedinečné vtáky – zázrak prírody, zázrak človeka, ktorý takto niečo urobil v podstate bohu poza chrbát. Ten ujec nevedel bez nich žiť - rovnako ako ja. Raz mi ako decku povedal: Vieš, ja chovám vtáky celý život, aj môj otec, aj starý otec aj všetci otcovia rodu pred nimi - ale tak, ako pozeráš na ne ty – no toto som proste ešte jakživ v živote nevidel... A naozaj, dodnes - dokážem ich obdivovať celé hodiny. Sú to duchovné bytosti, ktoré chovali najmä baníci nevidiac oblohu a tiež mnísi... Aj dnes - keď sa priblížim ku klietke - cítim to napätie - neprirodzene prekonanú únikovú vzdialenosť. Mal by už dávno uletieť, nemal by si ho v prírode vôbec vidieť živého takto zblízka - ale nemá kam ujsť. To kumuluje medzi vami v duši akési zvláštne napätie, ktoré cítime podľa mňa obaja. Aj ja - aj vták v klietke. Vzniká interakcia, vplyv psyché, raport, fascinácia a obaja upadáme do zvláštneho mesačného tranzu - hypnózy a snenia. Po vojne - jedna z prvých vecí, ktoré som urobil - bežal som šťastný strmými schodmi s kanárikom v ruke - zabúchať svojmu majstrovi na jeho známe dvere z detstva. Lenže - otvoril mi celkom cudzí muž... Vieš, ale on tu už nebýva, povedal... Hneď som vedel, ktorá bije... Zalial ma akýsi zvláštny smútok z jesennej oblohy, ako keď letia nekonečné, hodinové kŕdle vrán... Až oveľa neskôr mi istý docent povedal, že jediný dôkaz Boha s precítením jeho existencie na svete je - ak sa stretnú pohľady dvoch ľudí - alebo aj človeka so zvieraťom. Niečo podobné sa píše aj v Zbojníckej mladosti od Ľuda Ondrejova - o Jerušovi Lapinovi, a tak záhady prosto existujú.
Záverom - chcem ešte dodať toto - vždy, keď prídem na burzu vtákov - často si položím otázku: Do kelu, ale veď čo ja tu vlastne robím? Vrava, vresk papagájov, tlačenica, teplo, dusno nevyvetrané - aby neuleteli von... Každý je v tranze - rozšírené zrenice. Tlačí sa, zdržuje, preberá... To, čo chceš /krúžky/ nemajú, to čo nechceš a máš - ti tisnú. Ale vzápätí to precítim aj sám - do kelu, ale veď ja som tu vlastne neskutočne šťastný. Toto a tu - toto som naozaj ja. Toto ma neskonale baví a pre toto som sa narodil. Medzi toľkými vtákmi na tak malú vzdialenosť - môžem si ich obzrieť a medzi samými ľuďmi, ktorých to baví - chovať ich. A len čo sa niečo opýtaš - rozpúta sa taká debata, ktorej nie je konca - kraja. A toto je tá pasia, ten relax pre dušu, tá príroda, to odpútanie sa od zhonu bežného života... /Inak príspevok - TV JOJ, 31.1.2018 a lekári - hovoria presne to isté, na čo som ja sám prišiel už ako dieťa - vtáky ťa vyliečia z každého svetabôľu - stačí sa nimi obkolesiť - a snívaš, zaraz si v nespútanej džungli, alebo aj na Kanárskych ostrovoch/ tu https://www.facebook.com/671448286246835... A tu ešte jeden môj príspevok - tak ako ma už poznáte https://www.mojevideo.sk/video/25755/je_... a len pre istotu aj z toho nákupnúho centra - aby to nebolo len doma, ale aj na verejnosti https://www.mojevideo.sk/video/20f54/zaz...