Trat na ktorej sa zastavil cas

V dobe svojho najväčšieho rozvoja, ktorý nastal okolo polovice 20. storočia, jazdilo po svete takmer štvrť milióna parných rušňov, ktoré zabezpečovali približne 90 % železničnej dopravy.

Vrchol v konštrukcii parných lokomotív možno vidieť v najrýchlejšej lokomotíve sveta – rušni Mallard, ktorý 3. júla 1938 dosiahol rýchlosť 202 km/h a vytvoril rekord parnej trakcie, ktorý dodnes nebol prekonaný. Ďalším rekordérom bol Big Boy, najdlhší skonštruovaný parný rušeň (dĺžka 40,4 m). Tento „veľký chlapec“ s hmotnosťou 548,2 t dosahoval výkon 4 700 kW.

Napriek početným vylepšeniam nebol parný rušeň schopný v druhej polovici 20. storočia obstáť v konkurencii ostatných druhov rušňov a to najmä pre:

nízku energetickú účinnosť parného stroja
prácnosť obsluhy (veľká náročnosť na manuálnu prácu lokomotívnych čiat)
prašnosť a hlučnosť
zložitú a časovo náročnú prípravu na prevádzku – v kotloch lokomotív sa muselo kúriť mnoho hodín pred jazdou
obmedzenie maximálnej rýchlosti – zrýchlenia, s ktorými sa pri vysokých rýchlostiach časti parného stroja (piest, križiak, ojnica...) pohybovali, nebolo už možné zvyšovať. Dochádzalo tiež k problémom s vyvažovaním kmitajúcich častí hnacieho mechanizmu.
nutnosť budovať a udržiavať komplexnú infraštruktúru:
vodovody, systémy prepojených vodných nádrží, vodné žeriavy
výhrevne, kde prebiehala príprava lokomotívy na jazdu
sklady a manipulačná infraštruktúra pre palivo a popol